Po dlhšej prestávke konaní stretnutí v Kokave, konečne prišiel čas opäť skúsiť niečo vymyslieť. A vymyslelo sa… Spolupráca klubov KŽM KOKAVA, MK Košice, OZ Railnet Bratislava, Zababov – sekcia TT Provoz, KŽM Bojnice a kolegov z maďarského Budapest TT Module club priniesla ďalšie zaujímavé stretnutie modulov vo veľkosti TT, na ktoré sa bude ešte dlho spomínať.
Kapitola 1 – Staviam, staviaš, staviame
Tak ako po iné roky, kedy prebiehali stretnutia, sme zo Zoranom boli dohodnutí, že doobeda sa stretáme, nakladáme auto, berieme prívesný vozík a hajde smer Hnúšťa. A tak ako po iné roky z doobeda bolo poobede. Výhodou bolo že vozík bol ešte stále naložený od posledného Zoranovho stretnutia. Do auta sme sa snažili napratať všetko čo sme mali. Vtedy sa už na Daxnerke (sídlo KŽM KOKAVA v Kokave nad Rimavicou) objavil Roman, ktorého sme okamžite zneužili na prepravu pár vecí, aby sme sa nemuseli vracať. Následne sme sa presunuli do nových priestorov športovej haly v Hnúšti.
Autá sa vybaľovali jedna radosť, lebo na pomoc prišli Zoranovi „pracanti“. A tak všetko zrazu išlo o dosť rýchlejšie. Postupne sa hala začala zapĺňať nielen modulmi, ale aj účastníkmi. Každý si najprv dal námahu postaviť na nohy svoje moduly a hneď potom išiel pomôcť ďalším. V stredu naozaj nebolo vidieť večer človeka, ktorý by len tak postával.. V noci medzi druhou a treťou hodinou sa zavelilo na ústup. Väčšina modulov už stála a to teda nebolo doteraz až takým zvykom. Samozrejme zostal jeden náš zvyk, ktorý sa tu nebude spomínať len raz – stanica Kysak, ktorá prevzala čestné žezlo po Brezničke a Púchove, keby náhodou niekto nevedel 🙂
Trať začínala v skrytej stanici Nové Mesto za ktorou nasledoval rozbočenie v podobe pentagónu zo spomínanej Brezničky, ďalej Potopa, Chramošský viadukt a stanica Chrisov, kde začínal dvojkoľajný úsek trate.
Na dvojkoľajke bola zastávka Mýtna, spomínaný Kysak a končilo sa výhybňou Dvorníky-Zádiel. Tá bola obsluhovaná z Kysaku.
Nasledovala odbočka Obora ako súčasť stanice Kokava a hlavná trať končila v skrytej stanici Šumperk. Stanice na hlavnej trati boli počas celého stretnutia obsadené obsluhou.
Na spestrenie prevádzky boli určené tri lokálky. Po prihlásení všetkých účastníkov sme sa rozhodli, že všetky budú obsluhované v režime D3 aby sme ušetrili personál na jazdenie. Prvá lokálka začínala v Novom Meste a viedla cez pentagon Brezničky do stanice Skalica. Dirigujúca stanica bola Nové Mesto.
Druhá začínala v stanici Chrisovo a viedla cez zastávku Štítnik – mesto do Betonárky. Dirigujúci dispečer mal sídlo v Chrisove.
Posledná tretia lokálka bola najdlhšia a viedla zo stanice Kokava cez odbočku Obora, nákladnú zastávku Kameňolom, stanice Nový Oldřichov a Muráň, zastávku Pašková do stanice Slavošovce, odkiaľ aj bola táto lokálka riadená. V pôvodnom pláne bola ešte naplánovaná úvrať trate pred stanicou Muráň s použitím odbočky no tá prišla v nezjazdnom stave a bola vyradená. Škoda…
Kapitola 2 – Čakanie na Kysak
Od rána sa každý chytal práce. Vyrovnávala sa trať na jednotlivých úsekoch. Naťahovala káblovačka. A taktiež sa konal workshop dostavby stanice. Však nemohlo sa toľko zmeniť. Stačilo, že sme tohto roku zmenili adresu 🙂
Deň sa začal dosť vliecť a bolo aj miestami cítiť nervozitu. Ale prečo sa znervózňovať a nepospomínať na horšie brezničkovské časy? Čiže ešte stále sme boli na tom dobre, však je ešte len štvrtok. Väčšina vecí už bola dotiahnutá len ten Kysak dáko nie a nie. Večierka nastala skôr. Teda ako pre koho. Našlo sa zopár ľudí, ktorý sa vzdali spánku v prospech ostatných aby sa mohli konečne začať zabávať. Za to im veľká vďaka, pretože skutočne celkom si mákli a v piatok síce nebol Kysak v plnej sile, ale v dostatočnej na začiatok prevádzky.
Kapitola 3 – Ono to jazdí
V piatok ráno všetci čakali len na jedno. Bude sa jazdiť, či si nebodaj ešte počkáme? Našťastie pre nás všetkých prvá možnosť bola správna. Síce s cca poldňom zdržania oproti oficiálneho programu. Okamžite sa začalo s rozdeľovaním súprav do staníc, rozdeľovaní jednotlivých funkcií vlakvedúcich a staničnej obsluhy. A za prítomnosti verejnosti nastalo to čarovné slovíčko – čas beží. Prvá prevádzka síce nebola úplne bezproblémová, ale beseda po nej, kde každý povedal svoj postreh, výrazne skvalitnila ďalšie.
V piatok sme odjazdili jeden celý a načali druhý grafikon. Zoran bol pripravený na viacej situácií, podľa dostupného množstva ľudí do prevádzky. V piatok ich bolo najmenej, tak sa jazdil „zúžený“ grafikon, kde chýbalo zopár easy turnusov. Večierka sa opäť sa presunula do neskorších hodín. V sobotu od rána bolo rušno. Snažili sme sa čo najviac „vydolovať“ čas, ktorý nám ešte ostáva. Počet ľudí sa zvýšil a tak prišlo aj k zvýšeniu turnusov. Celkovo sa odjazdili 4 seišny.
Kapitola 4 – Balíme
V nedeľu ráno boli ešte veľké plány ohľadom jazdenia. Sprvu aj vychádzali, ale opäť musíme spomenúť Kysak, ktorý zavelil koniec. Tak aspoň sa ľudia mohli ísť pozrieť na parnú mašinu – zubačku, ktorá akurát bola pristavená v Hnúšti.
Poobede už začal typický zhon balenia. Pri spomienkach na ostatné roky som si hneď predstavoval ako idem spať o tretej ráno, ale nepredbiehajme udalostiam. Začnime pekne od začiatku. Začalo sa zo sťahovaním mašín a vagónov do staníc, kde si ich prevzali majitelia. Akonáhle boli pozbierané všetky vozidlá z layotu sa mohlo začať s rozoberaním. V tomto musíme byť opäť kritický voči sebe. A samozrejme, aby sa to do budúceho roka nezabudlo, treba vraj pripomenúť Zoranovi, že krabičky fakt nie sú rýchle riešenie… Ani pri párovaní modulov sa tam človek nezapotil, ako pri hľadaní tej správnej krabičky, že Milan? Ale popasovali sme sa celkom hrdinsky (dúfame, uvidíme koľko reklamácií nám pošle Zoran 🙂 ) Na demontáž opäť prišli známy pracanti a tak opäť raz to išlo nezvyčajne rýchlo. Najšikovnejší odchádzali ako prvý, hoc mali ešte pred sebou asi jednu z najdlhších ciest. Pokuse sa „vypratávali“ aj ďalší a tak nakoniec ostali iba domáci. Ale času dosť, ešte je len niečo pred siedmou. Postupne ako sa balíme aj my, skúšame rôzne možnosti uloženia do vozíka auta, aby sme toho zobrali čo najviac. Ale obrátiť sa isto budeme musieť. Na prekvapenie sme začali ukladať celkom dobre a keď už ostávalo len pár modulov, začalo sa naplno myslieť. Ako bol predtým zneužitý Roman, tak teraz som to bol dobrovoľne ja (no komu by sa chcelo vracať 2x?). Ale stále nám to nevychádzalo. Až kým neprišiel opäť ďalší nečakaný dobrovoľník na aute. Predsa len zvládli sme všetko naložiť a presúvame sa do Kokavy, kde všetko vykladáme. Po finiši sa mi ale normálne niečo nevidelo. Ešte len deväť hodín a my už doma? Ďalšie zlepšenie o ktorom ale vieme iba my, teda teraz aj vy. 🙂
Kapitola 5 – Na záver zhrnutie
Neraz sa konali besiedky po konci grafikonu alebo dňa, kde sme si radi vypočuli názory každého typu. A taktiež aj jednotlivcov. Zväčša o ktorých viem ja, boli celkom pozitívne až na pár vecí, ktoré boli spomenuté predtým. Prišlo na chválu stravy ( po ktorej sa akosi ťažšie slúžilo a ľahšie by sa oddychovalo) a taktiež nových priestorov. Ale osobne som sa asi stotožnil najviac s myšlienkou, že uvidíme, kto bol skutočne spokojný, podľa toho, s kým sa stretneme aj na budúci rok. Tak ja dúfam, že účasť na budúcom ročníku bude minimálne rovnaká a v rovnako dobrej nálade sa pokúsime opäť niektoré naše neduhy zredukovať. 🙂
Na záver krásne zábery z tohtoročného jazdenia, bolo sa na čo pozerať…
Autor fotografii: Igor Molnár, MK Košice
Ďalšie články na weboch: www.railnet.sk
